Fond kníh s témou Slovákov žijúcich v zahraničí, emigrácie a vysťahovalectva

KONŠTANTÍN ALEXANDROVIČ FEDIN

bol ruský spisovateľ, herec a funkcionár v oblasti literatúry v niekdajšom Sovietskom zväze.
Narodil sa 24. februára 1892 v ruskom Saratove v rodine obchodníka. V rokoch 1911-14 študoval na Obchodnom inštitúte v Moskve. Takmer celú prvú svetovú vojnu strávil v nemeckom zajatí. Po skončení vojny pracoval ako novinár, v 20. rokoch sa pripojil k literárnej skupine zvanej Bratia Serapionovci. Skupina vznikla v roku 1921 v Petrohrade pri nakladateľstve Svetová literatúra. V rámci názorovej orientácie síce skupina podporovala komunizmus, ale žiadala slobodu v literárnej tvorbe a umení. Jej členovia sa hlásili k teórii ruskej formálnej školy. Na konci 50. rokov sa začala Fedinova funkcionárska kariéra – od roku 1959 bol tajomníkom Zväzu spisovateľov SSSR a v roku 1971 sa stal jeho predsedom. V rámci funkcií veľa cestoval – najmä do západnej Európy, čo neskôr využil vo svojej tvorbe pri (tendenčnom) porovnávaní života v Európe a Sovietskom zväze.

V rámci spisovateľskej dráhy sa vymedzoval ako prozaik, dramatik a literárny historik. V ranej tvorbe najskôr nadväzoval na Dostojevského (zbierka poviedok Pusté pole), postupom času svoj záber rozšíril o experimentálny román, groteskné novely a psychologické a autobiografické prózy, v ktorých analyzoval svet inteligencie (jej vnútorné rozpory) a jej postoje k revolučnému dianiu, dobovú ruskú dedinu (Kronika Narovčatského) a nový vzťah Ruska k Európe (romány Únos Európy a Sanatórium Arktur).
Známym sa stal nekonvenčný spôsob, ktorým povzbudzoval mladých autorov: „Písať neviete, ale môžete a budete.“

Konštantín Alexandrovič Fedin zomrel 15. júla 1977 v Moskve.

Fedinova ulica (po ňom pomenovaná) je známa vysokou koncentráciou obchodov a iných prevádzok, čím plní funkciu korza, pešej zóny a jedného z centier Petržalky. Je tu situované zdravotné stredisko, lekáreň Mandragora, materská škola a detské jasle. Neďaleko preteká chorvátske rameno, jeho okolie je preto obľúbeným miestom prechádzok tunajších obyvateľov. Prvý dom na Fedinovej ulici bol postavený v roku 1983 (osemposchodový bielo-žltý, čísla 1-5). V roku 1986 boli dokončené tri dvanásťposchodové (2-24, prvý s terasou). Medzi dvoma z týchto domov bol v roku 2013 postavený ďalší, 14-poschodový polyfunkčný dom.

SERGEJ SERGEJEVIČ PROKOFIEV

sa narodil 23. apríla 1891 v Soncovke (dnešné Krasne) v rodine agronóma Sergeja Alexejeviča Prokofieva. Hudbe sa venoval od piatich rokov. Hodiny hry na klavíri mu dávala spočiatku matka, ktorá bola považovaná za výbornú klaviristku. Prvými Prokofievovými skladateľskými pokusmi sa stali valčíky, pochody a dve opery. Nimi upútal pozornosť ruského skladateľa Alexandra Sergejeviča Tanejeva. Na jeho radu sa Prokofiev púšťa do pravidelného štúdia hudby (harmónia a kompozícia) u Reinholda Glièra. Po dvoch rokoch odchádza a pokračuje v štúdiu na petrohradskom konzervatóriu. Roku 1914 končí konzervatórium so statusom skvelého pianistu a skladateľa. V Roku 1918 opúšťa vlasť a odchádza najskôr do Ameriky, neskôr do Francúzska. Rýchlo získava povesť vynikajúceho klaviristu – virtuóza a mimoriadne nadaného skladateľa. V Paríži nadväzuje spoluprácu so Sergejom Pavlovičom Ďagilevom – ruským baletným inovátorom, pre ktorého píše balety. Dovtedajšia Prokofievova tvorba znamenala v histórii hudby úplné nóvum. Prokofiev, nepriateľ ľahko zrozumiteľnej a romantickej expresie, programovosti a pátosu, ohromoval súčasníkov nezvyčajne originálnym, svojráznym štýlom. Jeho hudba je motorická, rytmicky bohatá, vtipná v neočakávaných zvratoch melódie a v prekvapujúcich harmonických spojeniach. Je novátorom v oblasti klavírnej hry – rozvíja techniku akordovej hry, obohacuje dynamiku, obľubuje výrazové kontrasty, kladie pred interpreta neobyčajne ťažké, ale objavne riešené rytmické problémy.

Jeho tvorba sa dá hodnotiť ako neoklasicistická, avšak nad všetkým dominuje špecifický „duch vzdoru“, ktorý je zdrojom neočakávaných zmien v naoko konvenčnej melodickej línii a prekvapujúcich harmonických zvratov. Zásadný obrat v jeho tvorbe predstavuje rok 1932, keď sa natrvalo vracia do vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Opúšťa experimentátorské hľadanie, začína rozvoj smerujúci k zjednodušeniu technických prostriedkov, exponovanie melodiky, ako prvoradého, najkomunikatívnejšieho výrazového prostriedku. Koncentrovanosť formovej výstavby diel pomaly ustupuje plynulosti. Prokofiev sa vracia ku kantátovým formám a historickej tematike. Svoje rozhodnutie vrátiť sa do stalinského Ruska v roku 1936 komentoval slovami: V Európe sa všetci musíme zháňať po predstaveniach, prehovárať dirigentov a riaditeľov divadiel. V Rusku prídu oni za mnou – až je ťažké uspokojiť tento dopyt.

V roku 1948 bol sovietskymi autoritami obvinený z formalizmu a antidemokratických tendencií a jeho umelecká sloboda bola permanentne obmedzovaná.

Jeho smrť 5. marca 1953 bola zatienená Stalinovým úmrtím v ten istý deň. Nad týmto tieňom sa však vznáša obraz jeho tvorby, ktorý tvorí 7 symfónií, 11 koncertov, 8 opier, 7 baletov a rozsiahla filmová hudba.

ŠTEFAN BOLESLAV ROMAN

Radi by sme vám prestavili kanadského priemyselníka slovenského pôvodu, po ktorom je pomenovaná Romanova ulica v Petržalke. Na ulici sa nachádza zástavba panelových domov zo 70. rokov 20. storočia. Nájdete tu aj jednu z pozoruhodností Petržalky – bytový dom na Romanovej 33-35 bol ako prvý novo petržalský panelový dom 3. augusta 1977 skolaudovaný.
ŠTEFAN BOLESLAV ROMAN sa narodil 17. apríla 1921 vo Veľkom Ruskove v okrese Trebišov. Študoval hospodársku školu v Košiciach. V roku 1937 emigroval spolu so svojím bratom do Kanady. Po niekoľkých zamestnaniach (robotník na farme a v automobilke) začal v roku 1945 podnikať. Na západe Kanady skúpil pozemky a začiatkom 50. rokov založil spoločnosť Denison Mines Limited, ktorá sa časom stala vlastníkom najväčších uránových baní na svete. Obchodoval s uránom, naftou, plynom, uhlím, cementom a ďalšími priemyselnými komoditami. Zaujímavosťou je, že jeho právnym zástupcom (v čase pôsobenia ako výkonného riaditeľa spoločnosti) bol neskorší prezident USA Richard Nixon.
Celý život významne podporoval boj Slovákov za slobodu a štátnu samostatnosť. Pôsobil v organizáciách Slovenský hlas a Slovenské bratstvo, v roku 1944 sa stal podpredsedom Kanadskej Slovenskej ligy. Bol zakladateľom a v rokoch 1970-1988 (prvým) predsedom Svetového kongresu Slovákov.

Je nositeľom celého radu vyznamenaní:
1963 Pápežské vyznamenanie – Rad veliteľa rytierov Svätého Gregora Veľkého.
1967 Čestný doktorát Univerzity svätého Františka Xacerského (a ďalších dvoch univerzít)
Vyznamenanie kanadskej vlády: Rad Kanady.
Nemecké vyznamenanie: Cena Karola IV.
1990 Slovenské vyznamenanie: Národná cena SR in memoriam.
1995 Dodatočné vyznamenanie: prezident Michal Kováč mu udelil najvyššie štátne vyznamenanie – Rad Bieleho dvojkríža 1. triedy in memoriam.
Štefan Boleslav Roman zomrel 23. marca 1988 v Toronte (Kanada).
Romanova ulica v období ČSSR niesla názov Togliattiho ulica, podľa vodcu talianskej Komunistickej strany Palmira Togliattiho (1893 – 1964), pomenovanie Romanova ulica nesie od roku 1990.

Na ulici sa nachádza zástavba panelových domov zo 70. rokov 20. storočia. Práve bytový dom Romanova 33-35 bol ako prvý novo petržalský panelový dom 3. augusta 1977 skolaudovaný.

V rámci Slovenska je po Štefanovi Boleslavovi Romanovi pomenované aj námestie v Trebišove.

Víťazoslav Rovnianek

Osobnosti, po ktorých sú pomenované petržalské ulice. Náš malý projekt, v ktorom mapujeme osobnosti, po ktorých sú pomenované ulice mestskej časti, v ktorej pôsobí naša knižnica pokračuje ďalej. jednou z našich najstarších pobočiek, je pobočka pre dospelých na Rovniankovej ul. Sídli na prvom poschodí Domu kultúry. Kto bol Peter Víťazoslav Rovnianek?  Narodil sa 21. júna 1867 v Hornom Hričove (okres Žilina). Patrí medzi slovenských rodákov, ktorí sa usadili v Amerike a orientovali sa na finančníctvo a bankovníctvo. Jeho profesijný záber bol však široký – pôsobil ako vydavateľ, novinár, bankár, krajanský pracovník. Peter Rovnianek študoval v rokoch 1978–86 na gymnáziách v Žiline, Jaszberenyi (Maďarsko) a v Nitre. Po ukončení gymnaziálneho štúdia sa zapísal na teológiu v Budapešti, kde ho však v roku 1887 pre otvorené prejavy slovenského národného povedomia zo štúdia vylúčili (teológiu dokončil v seminári v Clevelande, nebol však nikdy vysvätený). Tento moment rozhodol, že sa v roku 1888 vysťahoval do USA. Bol presvedčený, že na pôde slobodnej zeme viac pomôže svojmu národu ako doma.

V roku 1889 sa usadil v Pittsburghu, kde pôsobil ako redaktor a neskôr aj spoluvlastník Amerikánsko-slovenských novín. O rok neskôr inicioval založenie Národného slovenského spolku (1890 – bol dlhoročný predseda), následne Živeny (1891), Matice slovenskej v Amerike (1893), Slovenského denníka (1901) a Slovenskej ligy v Amerike (1907, v rokoch 1909-1911 bol jej predsedom).

Peter Rovnianek bol prvým Slovákom v Amerike, ktorý bol úradne uznaný ako verejný notár, čo možno považovať za začiatok jeho finančníckej kariéry. V roku 1893 založil spoločnosť Rovnianek a Comp, čo predstavovalo zásadný krok v jeho finančnej kariére (bankový, zmenkový a šífkartový).

FILIP ANTON HROBÁK

sa narodil 1.5.1904 v Clevelande (USA). Pôsobil ako americký slovenský krajanský pracovník. Bol organizátor kultúrneho života amerických Slovákov, popredný činiteľ Slovenskej ligy v Amerike (v rokoch 1950-62 bol jej predsedom).

Svoju profesionálnu dráhu začal v roku 1927 na univerzite v New Yorku, v rokoch 1929-37 pôsobil na vyššej benediktínskej škole v Clevelande. Od roku 1937 pôsobil ako redaktor časopisu Jednota (orgán Prvej katolíckej slovenskej jednoty), v roku 1958 prešiel do
týždenníka Slovák v Amerike.

Inicioval vydávanie periodík o Slovákoch v angličtine (Slovak Newsletter, Slovakia, Annual Furdek). Z postu svojej funkcie pripravoval texty memoránd na obhajobu slovenskej štátnosti predkladaných americkému Kongresu.
Ako zostavovateľ učebníc slovenčiny v angličtine pripravil publikácie Slovak Lessons, Slovak for Beginners (1951), Let´s learn Slovak (1952) a slovníka English-Slovak Dictionary (1944,1964).

Filip. A. Hrobák zomrel 10.1.1964 v Harrisburgu, Pa.

Ulica je podľa neho pomenovaná od roku 1990. Dovtedy tvorila spolu s Dudovou ulicou Bierutovu ulicu. Panelové domy, ktoré ju tvoria,
boli postavené v 70. rokoch. 20 storočia.
Na Hrobákovej ulici je situovaná Obchodná akadémia Imricha Karvaša.

ANDREW DUDA

bol emigrant, ktorý sa v roku 1909 rozhodol vydať do USA s ambíciou usilovať sa o tzv. „americký sen“. V roku 1920 začal podnikať s pôdou v centrálnej časti Floridy, v Texase, kde pestoval a distribuoval rôznorodé druhy zeleniny. Spolu so svojimi tromi
synmi – Johnom, Andrewom Jr. a Ferdinandom založil v roku 1926 v Oviede na Floride spoločnosť A. DUDA & SONS, INC, ktorá okrem
rozšírenej poľnohospodárskej činnosti začala podnikať aj v oblasti realít.

V roku 1989 dcérska spoločnosť VIERA COMPANY založila viacúčelovú priemyselnú, poľnohospodársku a obchodnú komunitu s názvom VIERA (podľa slov. slova viera), ktorá postupom času dostala charakter mesta. Bola rozdelená na časti VIERA VÝCHOD a VIERA ZÁPAD, pričom sa zameriavala na obrábanie pôdy, priemyselný park, kancelárie, zdravotnícke zariadenia, rôzne typy bývania a nákupné a rekreačné zariadenia.
Pri sčítaní ľudu USA v roku 2010 mala VIERA VÝCHOD 10 757 a VIERA ZÁPAD 6641 obyvateľov.

Od svojho založenia v roku 1989 bolo v meste otvorených viac ako 100 výrobných a predajných podnikov, ktoré zamestnávali viac ako 4000 ľudí. Oblasť VIERA ZÁPAD sa aj naďalej venuje chovaniu dobytka.

Dudova ulica tvorila do roku 1990 spolu s Hrobákovou ulicou Bierutovu ulicu. V súčasnosti na nej sídli Obchodná akadémia Dudova 4 a Základná škola Dudova 2.

Štefan Furdek

sa narodil 2. septembra 1855 v Trstenej. Osobnosť tohto rímskokatolíckeho kňaza, spisovateľa a vydavateľa bola hlboko ovplyvnená emigráciou a silným národným cítením. Ako autor vystupoval pod pseudonymami Blahoslav Tatranský a Trstenský (podľa rodiska).
Bol vedúcim činiteľom slovenských organizácií v USA, založil fond na podporu národného života na Slovensku a organizoval protestné zhromaždenia amerických Slovákov a ostatných Američanov proti národnostnému útlaku Slovákov v Uhorsku. Zaslúžil sa o rozvoj slovenských škôl v USA a napísal pre ne niekoľko učebníc a čítaniek. Pre žiakov 1. triedy ľudovej školy zostavil stroj na vyučovanie čítania a rátanie, ktorý si dal v roku 1900 patentovať. Jeho organizačná práca bola poznačená katolicizmom.

Bol spoluzakladateľom Prvej katolíckej slovenskej jednoty v USA, Matice slovenskej v Amerike (1893) a prvým predsedom Slovenskej ligy v Amerike (zal. 1906). V rokoch 1891-1910 vydával a redigoval týždenník a kalendár Jednota. Snažil sa vydávať zábavný týždenník Šíp a náboženský mesačník Viera, ale pre neprimeraný záujem oba do dvoch rokov zanikli.

Štefan Furdek sa na Slovensko už nikdy nevrátil, zomrel 18. januára 1915 vo veku nedožitých 60. rokov v Clevelande (USA).

Popri bratislavskej Petržalke sa ulice pomenované na jeho počesť nachádzajú v Žiline, Piešťanoch, Martine a v rodnej Trstenej.

Ján Lach

sa narodil 9.6.1894 v Hibernii, v štáte New Jersey (USA). Jeho život predurčilo vysťahovanie rodičov za prácou do USA. Lachova profesionálna osobnosť by sa v skratke dala vyjadriť slovami publicista, národný, kultúrny a organizačný pracovník, mecén.
Od roku 1926 až do svojej smrti pôsobil ako farár v slovenskej Farnosti Nepoškvrneného počatia Panny Márie vo Whittingu. Medzi svojimi farníkmi bol veľmi obľúbený a vyznačoval sa výnimočnými organizačnými schopnosťami. Zapájal sa do práce v Združení slovenských katolíkov v Spojených štátoch, v Prvej katolíckej slovenskej jednote v USA, ako i v Katolíckej slovenskej Matici školskej. Veľa pozornosti venoval vzdelávaniu slovenských vysťahovalcov a ich potomkov. Jeho obetavá práca, vzťah k vlasti predkov a úprimný patriotizmus sa prejavili najmä v pomoci krajanom v rokoch druhej svetovej vojny. Z pedagogickej činnosti bolo významné jeho predsedníctvo v Americkej asociácii učiteľov slovanských a východoeurópskych jazykov.

Bol veľkým mecénom slovenskej kultúry. Z iniciatívy básnika Rudolfa Dilonga založil a financoval edíciu Slobodná slovenská kultúra, vydávanie časopisu Most, založenie týždenníka Slovák v Amerike (kde mu patrila rubrika Father Lach má slovo), ako aj anglických kníh so slovenskou problematikou. Podporil vznik Štúrovho fondu v Kanade, Cyrilo-metodského nakladateľstva v Ríme a Fondu na vybudovanie pomníka M. Kukučina v Argentíne.

Knižne vydal dielo Americkí Slováci a Slovensko a Americko-slovenský cirkevný spevník. V spolupráci s L. Deutschom vydal antológiu slovenských ľudových piesní A Thesaury of Slovak Folk Songs.

V roku 1937 bol vyznamenaný ako najaktívnejší Slovák v USA.

Zomrel 19.5.1960 v Chicagu (USA).

Petržalská ulica je pomenovaná po Jánovi Lachovi od roku 1990, pôvodne niesla názov Lumumbova ulica. Výstavba ulice prebiehala v rokoch 1977-78.

NIKOLAJOV IVANOVIČOV VAVILOV

Dve pobočky našej knižnice nájdete na Vavilovovej ulici. Ide o pobočku rodinného typu aj o pobočku odbornej, spoločensko-vednej a cudzojazyčnej literatúry. Je pomenovaná po NIKOLAJOVI IVANOVIČOVI VAVILOVOVI.

Narodil sa 25. novembra 1887 v Moskve. Ruský genetik, botanik, autor učenia o svetových centrách (tzv. genocentrách) pôvodu kultúrnych rastlín. Bol starším bratom ruského fyzika, prezidenta Akadémie vied ZSSR (1945-1951) Sergeja Ivanoviča Vavilova (venoval sa fyzikálnej optike, najmä studenému žiareniu a fotoluminiscencii).

Ako organizátor a vedúci vedeckých expedícií prenikol do rôznorodých častí sveta (precestoval Afganistan, Etiópiu, Mexiko, Strednú Ameriku a odľahlé oblasti Sovietskeho zväzu) a objavil miesta pôvodu viacerých kultúrnych rastlín. Na základe týchto poznatkov prišiel s teóriou o svetových centrách pôvodu kultúrnych rastlín. Doložil učenie o imunite rastlín a objavil zákon homologického radu v dedičnej variácii organizmov. Významne prispel k rozvoju náuky o druhoch. Pod jeho vedením bola zozbieraná najväčšia zbierka semien kultúrnych rastlín. Položil základy systému štátneho testovania odrôd kultúrnych plodín, formuloval princípy rozvoja poľnohospodárskych vied v ZSSR a vytvoril sieť výskumných inštitúcií v tejto oblasti.

Rovnako ako veľká časť sovietskej inteligencie sa stal obeťou stalinských represií. Na základe vykonštruovaného obvinenia bol v roku 1940 zatknutý a v roku 1941 odsúdený na trest smrti zastrelením. Rozsudok bol následne zmenený na 20 rokov väzenia, ktoré strávil vo väzení v meste Saratov. Tu 26. januára 1943 zomrel.

V roku 1955 bol posmrtne rehabilitovaný. Ulica je po ňom pomenovaná od roku 1990 (predtým Baumanova ulica) a nachádza sa v petržalskej časti Dvory.